Som človek, ktorý sa stále snaží nájsť priestor pre rast. Experimentujem na sebe a potom to aplikujem úspešne na iných. Nie vždy sa nám chce, keď však nájdeme dôvod, vieme sa vždy aspoň o malý kúsok posunúť "dopredu".Pred pár rokmi som sa rozhodol behať. Veľmi mi to nešlo, ale zvládol som hneď na prvý pokus 4 kilometre bez pauzy. Po prvej 10ke - asi o 2 mesiace neskôr - som si povedal, že to skúsim na polmaratón. Trvalo mi 3,5 roka kým sa mi to podarilo. Počas tejto cesty som pochopil strašne veľa o tom čo si bežne človek neuvedomuje: ako sú silné naše zvyky, že hlava nám programuje skutočne všetko. Že cieľ bez driny nestojí za to. Aj to, že príliš veľa driny je kontraproduktívny prístup. Že je niekedy menej viac a že na to aby mal človek chuť ísť ďalej musí zažívať aspoň niekedy drobné úspechy. Toto a samozrejme oveľa viac som vedel už aj predtým. Neuvedomoval som si to však tak, ako keď som si to skutočne odžil, odtrpel a prežil. Výsledkom nie je odbehnutý polmaratón, ale zmena životného štýlu a základných zvykov. Rád sa o svoje skúsenosti s vami podelím. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Ak druhý nechce vyjednávať, neznamená to že sa nedá uzavrieť v budúcnosti dohodu. Podmienkou však je, aby bol druhý s nami vôbec ochotný komunikovať. Prípadne ak nie priamo s nami, tak s nejakým prostredníkom. Pokúsim sa prostredníctvom jedného príkladu poukázať na možný spôsob ako sa dá zmeniť postoj takéhoto človeka.
Prekvapuje ma ako veľa ľudí má problém povedať otvorene NIE. Stáva sa aj mne, že už už idem povedať nejakú výhovorku (hoci viem, že odpoveď je NIE) a väčšinou sa spamätám a radšej poviem rovno a priamo NIE! Nie vždy sa ustriehnem – priznávam – ale myslím, že väčšinou to už mám pod kontrolou. V mojom prípade vďaka rokom tréningu. Ako to, že je to pre nás také ťažké? Prečo je stále toľko ľudí, ktorí radšej nepovedia nič, alebo použijú zdvorilú frázu typu: niekedy, možno, premyslím si, uvidíme, voláme si a pod.? NIE je pritom také mocné!
Skúsim príbehom zo života. Vyše pol hodiny čakáte kým skončí obedná pauza na úrade a vy si môžete podať žiadosť na vystavenie nového dokladu totožnosti. Čakáte poctivo a všetko máte poriadne pripravené. Už sa blíži čas konca vášho „trápenia“ keď sa zrazu dovalí chlapík, ktorý sa postaví hneď na začiatok radu tesne pred vás. Čo spravíte? Čakáte pokojne ďalej, alebo vás pohltí zlosť? Situácia, ktorá sa nestáva často. Keď sa ale stane – ako sa zachováte? Väčšina ľudí je ticho. Sú ticho pretože čakajú čo sa stane. V momente ako sa niekto rozhodne konať, je veľká pravdepodobnosť, že sa niekto zo skupiny pridá a bude spojencom. Vy sa teda rozhodnete byť ten odvážny - prvý.
Kompromis je považovaný za účinný recept na riešenie konfliktov, pokiaľ nie je možná iná dohoda. Prezentovaný je ako výsledok vzájomných ústupkov zúčastnených strán sporu. Ako cesta, ktorou vieme obnoviť spoluprácu, prípadne zažehnať krízu. Bez kompromisov by sme vraj boli neustále vo „vojnovom stave“. Kompromis je teda protikladom extrémizmu. Cestou k tolerancii a rovnováhe. Spoločnosť vo všeobecnosti uznáva kompromis ako dobrý prostriedok k uzatváraniu dohôd. Dokonca som sa opakovane stretol s názorom, že schopnosť robiť kompromis je to, čo nás odlišuje od primitívnych tvorov. Takže hodnotenie kompromisu z tohto pohľadu je skôr pozitívne.
Vyjednávanie je hra! A nie hocijaká. Je to hra kde môžeme veľa získať a aj veľa stratiť. Ak by som mal nájsť jednoduchú vhodnú paralelu na niečo vyjednávaniu veľmi blízke, tak by to mala byť hra jedného proti jednému. Skúste si predstaviť, že je vyjednávanie niečo ako tenisový zápas. Zdôrazňujem zápas Win-win je potom úplný nezmysel. Vyhrať predsa môže len jedna strana! Ako je to s vyjednávaním? Platí to aj tam? Odpoveď je: platí. Napriek tomu si však myslím, že sa o win-win pri vyjednávaní musíme pokúšať.
